Lily Allen at the El Rey

Som žena. Matka. Manželka. Pijem. Brala som drogy. Milovala a zažila sklamanie. Som úspechom i zlyhaním. Píšem texty. Spievam. A veľa iného.

Pred týždňom ma vyplo. Musela som ležať a jesť citrón. A tak som si konečne našla čas na memoár Lily Allen, My thoughts exactly.

Girl Interrupted či Prozac Nation sú kanonické diela popisujúce boj žien s hraničnou poruchou. Do slovenčiny neboli bohužiaľ dodnes preložené, výnimkou je český preklad Prozakového národa. My thoughts exactly je veľmi podobnou knihou. No tentokrát svoj život do detailov nerozoberajú neznáme ženy, ktoré si prešli stavmi úplného dna. Tentokrát svoj boj pred miliónmi čitateľov otvára slávna popová speváčka. A ide až na dreň. Chaotické detstvo, trauma zo smrti čerstvo narodeného dieťaťa, problémy so sexualitou, životné zlyhania, následné drogy a alkoholizmus.

Lily bola vždy na titulkoch bulváru. Písali sa o nej pravdy i nepravdy, postupne sa stala akousi klasikou v sekcii každotýždenných trapasov celebrít. Zrejme aj preto Allen cítila potrebu uviesť veci na správnu mieru. Spísala svoje pamäti na papier. A dobre urobila.

Som žena. Matka. Manželka. Pijem. Brala som drogy. Milovala a zažila sklamanie. Som úspechom i zlyhaním. Píšem texty. Spievam. A veľa iného.

Začína detstvom. Chaosom. Vyrastala som na pódiu, chodila s rodičmi do práce. Kašlali na mňa. Jedného dňa ma mama nemohla vyzdvihnúť zo školy, riadne sa nadrogovala. Namiesto nej prišiel kamoš, no vyzdvihol inú Lily. Dlhé hodiny som čakala v škole a nechápala. Túžila som po matkinom objatí, cítila som sa prehliadaná, odmietnutá. Neexistujem?

Útechu hľadám v alkohole, drogách, vystriedam deväť škôl. Z každej ma vyhodili, bola som drzá, nedodržiavala pravidlá.

Skúsila som aj internátnu školu. Spolužiačky používali tampóny a deodorant, ja len nemo hľadím. Počas tohto obdobia som prečítala som veľa kníh. Zaujímala ma druhá svetová vojna, milovala som Annu Frankovú, fascinovali ma príbehy o evakuácii. No život ďaleko od domova bol príšerný. Túžila som po pozornosti rodičov a dostala opak.

Túžila som po matkinom objatí, cítila som sa prehliadaná, odmietnutá. Neexistujem?

Jedného dňa učiteľka objavila môj spevácky talent. Začala som cvičiť, spievať, naučila sa hrať na rôznych hudobných nástrojoch.

Na vysokú som nešla. Namiesto toho v podzemí robíme muziku a predávame éčko. Parlophone zaregistroval moje piesne, podpísala som šialenú zmluvu, budem nútená nahrať päť albumov za minimálny keš. Bola som nikto, nechceli riskovať finančnú stratu. V tom čase mali debaty s Coldplay a inými svetovými menami. Svojím podpisom som spravila obrovskú chybu a neskôr si musela vziať hypotéku.

Som závislá na vzťahoch. V manželstve som sa preto cítila stabilnejšie, partner mi dal identitu a nádej. Prestala som piť, nebrala drogy. Všetko sa zlomilo príchodom prvého potomka. Celý deň ležím tehotná v nemocnici, lekári sa snažia zamedziť predčasnému pôrodu. Márne. Náš syn bol dávno mŕtvy. Desať hodím som ležala v posteli neschopná porodiť mŕtve dieťa. Cítila som sa ako odľud.

Strata dieťaťa ma zasiahla. O niekoľko dní som vyšla pred dom a v absolútnom zúfalstve ležala v tráve a hodiny plakala. Trpela som depresiou a bulímiou, manžel spí, ja potichu kráčam do kuchyne, otváram fľašu vína. Beriem tabletky – na vystúpenie, na spánok, na život. Doktori ich v rámci hudobného biznisu predpisujú ako na bežiacom páse. Majú dokonca aj vlastnú prezývku. Mnohé nahrávacie spoločnosti kašlú na vaše zdravie, ide im o peniaze.

A potom som otehotnela opäť. Tentokrát sa mi narodili dve zdravé deti, no trpela som popôrodnou depresiou. Strácala som sa, chýbala mi identita, zmenila si meno, farbila vlasy ako na bežiacom páse. Producenti ma tlačili, buď sexy, telo predáva. Nechápala som. Robím predsa muziku, mám dieťa a svoj vek. A vtedy som spravila najväčšiu chybu. Počas nasledujúcich dvoch rokov sa naša rodina rozpadla. Rozhodla som sa totiž odísť na turné. Viem. Nemala som odísť. Musela som odísť. Chcela som odísť. No kiežby som neodišla.

Prvý song z tretieho albumu s feministickým podtónom bol úspešný, no nik ho nepochopil. Hudobné video k piesni bolo vyhlásené za rasistické. Rasistické? O to predsa vôbec nešlo! Až neskôr som začala čítať viac o intersekcionálnom rasizme, poučila sa zo svojich chýb. No v tom momente som myslela na jediné – môj idol, Suzanne Moore, o mne napísala rozsiahlu kritiku do Guardianu. Bola som obvinená z rasizmu.     

A tak sa na seba začali nabaľovať neriešené problémy. Vyrazila som na turné a zrazu začala experimentovať nielen s alkoholom a drogami, ale aj so sexom. Takmer nikdy som nemala orgazmus, skladba „It‘s not fair“ je práve o mojich problémoch s uspokojením samej seba. Nebola som na to zvyknutá. A potom mi preskočilo. Začala som podvádzať svojho manžela. So ženami. Akási divná racionalizácia v mojej hlave – ak je to dievča, je to okej.

Toto šialené obdobie vyvrcholilo na turné spoluprácou s Miley Cyrus. Spávala som s hocikým, nič si nepamätala, ráno sa zobudila s riadnou opicou. Nenávidela som to. A tak som si dala drink. Opäť.

Jedného dňa som na stejdži zistila, že neviem odlíšiť chuť tvrdého a vody. Alarm. Bolo zle. Začala som chodiť na stretnutia anonymných narkomanov a alkoholikov. Úprimne som popisovala svoje pocity. No potom ma ktosi upozornil – je to tu bezpečné, ale ty si celebrita. Pre teba bezpečie neplatí. Zrazu som sa nemala komu zveriť. Ocitla som sa v zajatí slávy.

Pol roka som bola triezva. Potom som stretla výkonného riaditeľa , hovorím mu – nepijem. Nalial mi. Nasledovala obvyklá jazda. Vtom som sa ocitla v riaditeľovej izbe, vyhovára sa, neviem odomknúť tvoju izbu. Ráno som sa zobudila na dotyky neznámeho tela. Opitý riaditeľ sa ma chystal znásilniť. Ešte dlho potom som sa cítila hrozne, vinila samú seba. Prečo som pila? Nakoniec som pochopila – bola to jeho chyba. Tak či onak som ho nemohla dať na súd. Mal moc a peniaze, najal by si lepšieho právnika. Nemala som šancu.

Jedného dňa som na stejdži zistila, že neviem odlíšiť chuť tvrdého a vody.

Keď vzniklo hnutie #metoo, ženy v Holywoode začali prehovárať. Vtedy mi to došlo. Koľkokrát som s mužom nechcela mať sex a uspokojila ho, lebo som sa bála povedať nie? Som taká. Nechcem odmietnuť toho druhého. Cítila by som sa previnilo.

V tomto čase moje manželstvo ležalo v troskách. Obaja sme žili v sebazaprení. Vedela som, že bude nasledovať rozvod. Zlyhala som na plnej čiare. Čo ak ma nespoznajú vlastné deti? A tak som šla na ďalšie turné. A potom ma začal prenasledovať anonymný fanúšik.

O niekoľko rokov sa mi nabúral do bytu, chcel ma zabiť, v ruke držal nôž. Bol veľmi chorý, veril, že napísal moju pieseň a pýtal sa, kde je jeho otec. Bola som v šoku. Čas plynul, stalkera odsúdili, no ja som premýšľala nad skokom z mosta. Neskôr som zašla za mojím ex a definitívne zošalela. Rozbíjam, čo mi príde pod ruku, na všetkých kričím, kopem okolo seba. Keď sa vo dverách objavila moja krstná mama, roztrieskala som si hlavu o kuchynskú linku a cigaretou spálila kožu. V ten deň ma odviedli na psychiatriu.

Moje dve dcéry ma v stave šialenstva videli. V tom čase s nimi trávil čas môj ex.   

Po týchto zážitkoch som sa rozhodla robiť veci inak. Tvorím hudbu, ktorá sa páči aj mne. Trávim čas so svojimi dcérami. Nahrala som štvrtý štúdiový album. A našla svoj hlas. Počúvajte.

Taký je život Lily Allen, popovej speváčky, emočne nestabilnej ženy, ktorá sa rozhodla so svojou inakosťou bojovať a ukázať okoliu svoje nedostatky v plnej miere. Verím, že sa z tejto knihy môžeme mnohí poučiť. A ako Allen v úvode dodáva: Podávam svoju verziu minulosti tak ako si ju pamätám ja. Viem, že každý bude mať na moje detstvo a slávu iné spomienky. A to je úplne v poriadku.

Snáď sa jedného dňa aj my dočkáme prekladu vyššie uvedených kníh. Svedectvá, ktoré podávajú nám môžu odkryť neuveriteľne bohatý vnútorný život emočne nestabilných jedincov. Poukazujú totiž na náš potenciálny prínos do spoločnosti.

Uvedený preklad je voľným prepisom obsahu knihy My thoughts exactly.

Autor foto: Justin Higuchi, Flickr.com