Nikdy som si nemyslela, že moje osobné blogy budú mať ohlas. Chcela som napísať jeden článok, vypnúť počítač a tému osobného života uzavrieť. No ako sa hovorí, život má s nami iné plány ako my s ním. V devätnástich rokoch som v depresii prežívala zo dňa na deň. Nechápala som zmyslu vlastnej existencie. O dva roky som precitla. Dnes sa spätne pozerám na svoj život a dôvod mojej bolesti je mi nad slnko jasný. V tejto spoločnosti sa veľmi nenosí úprimné vyznanie vlastných chýb, no ja som vždy bola modrou lienkou, takže poďme na to!

Pýchou na dno

V priebehu dospievania som sa zaujímala o módne trendy. Podvyživená Kate Moss sa stala mojím vzorom. Po „kejtmosovskej“ ére extrémneho hladovania som pochopila, že modelingová fotografia je výsledkom počítačových programov a s realitou nemá nič spoločné. Akási pýcha vo mne však zostala naďalej. Pohŕdala som touto krajinou a ľuďmi, ktorí zostávajú žiť na Slovensku. „Musia to byť riadni lenivci, keď odmietajú hľadať lepšie životné podmienky, nie?“Po mesačnom pobyte v Anglicku som sa stala horenosom hltajúcim múdrosť celého sveta. Bez akéhokoľvek porozumenia som okolie súdila. Ľudí som kategorizovala podľa majetku, chudobných považovala za neschopných. „Veď prečo si nenájdu prácu, hm?“

Spoznala som aké je byť človekom, ktorý stratí takmer všetko, nevidí zmysel, dúfa v smrť.

Až moje vlastné dno mi ukázalo ako veľmi som sa mýlila. Stala som sa jedným z tých, ktorými som pohŕdala. V priebehu mesiacov som minula všetky úspory, paranoja mi znemožnila dôverovať najbližším. Ocitla som sa na druhom brehu. Sama, v zajatí mysle, bez možnosti akejkoľvek pomoci. „Prečo si nie si schopná nájsť si prácu, čo?“ smiala som sa sama sebe. Nebolo to priateľské rýpanie, skôr výsmech vlastného vnútorného hlasu, útok na citlivé miesta krehkej osobnosti.

Utrpenie vs. zmysel života

Spoznala som aké je byť človekom, ktorý stratí takmer všetko, nevidí zmysel, dúfa v smrť. Po dlhodobom trápení som sa zo svojich chýb poučila. Zrejme aj preto viedli moje prvé kroky k pomoci ľuďom bez domova. Zrazu som chápala, prečo sa niektorí ocitajú na ulici a nedokážu sa zo svojej situácie dostať von. Vo svete chudoby som sa našla. Aj ja som žila na okraji, neschopná chodiť do škody či do práce. A tak som pomáhala iným. Dobrovoľníctvo mi dodávalo pocit užitočnosti. Možno práve pochopenie, že som ničím v porovnaní s veľkosťou okolitého sveta  ma zachránilo. Akoby sa človek musel neustále umenšovať, aby zamedzil vlastnému vyvyšovaniu. Nuž, život s nami zrejme máva práve preto, aby sme si čosi uvedomili.

A tak som sa rozhodla prehovoriť.

Autor foto: Bianka Masničáková