Vždy sa cítila iná, v cirkusoch plakávala, zatiaľ čo iné decká výskali od radosti; lízatkami pohŕdala, podstrčila ich dakomu inému a potajme si pochutnávala na droždí. Akokoľvek sa snažila družiť s inými deckami, nevedela ako na to, našťastie pastelky tu s ňou boli vždy. Spolupracovali celkom dobre, tvorili čudesné postavy, imaginárne mestá, utopistické planéty. 

Škola

V škole sa jej darilo na jednotky, len tie čísla jej nešli, vadila jej ich prílišná abstraktnosť. Pri matematických úlohách hádzala knihy a zošity o zem, v zúrivosti trhala celé stránky úhľadne napísaných zadaní úloh, nevedela si pomôcť, nemohla prestať, bola ako v tranze. Inklinovala k umeniu, v dvanástich rokoch natočila svoj prvý film. Kamera sa celý čas triasla a medzi prestrihmi viseli niekoľkosekundové prázdne plochy. 

Po tom, ako sa vyliečila, znova padla na dno, ťahala ju tam nezmyselnosť života, čierna diera, ktorá nezmizla a trvá dodnes; diera náladovej nestability, ktorej rozumie málokto.

Po presťahovaní sa do iného mesta si nevedela zvyknúť, spolužiaci neakceptovali jej inakosť, nevedela sa sústrediť a potajme dúfala v zmenu školy. Presedela iks hodín za učebnicami, ale písmenká nespolupracovali. Myšlienky zapratávali jej myseľ, nevedela ich zastaviť, snažila sa ich striasť. Márne. Umlčala ich až neskoršia hladovka, lebo tá umlčala celé telo, z ktorého nezostalo nič, len spomienky. V tomto ťažkom období jej pomáhala tvorba, v štrnástich napísala prvú divadelnú hru, v osemnástich sa rozhodla vystavovať v bratislavských kaviarňach. 

Há-pé-ó

V tomto veku sa začala zaoberať nefungujúcim školstvom. Chcela zreformovať slovenský systém. Vytvorila dvadsaťstranovú príručku, ktorú sa rozhodla adresovať Billovi Gatesovi. Stránky obsahovali vlastnoručne nakreslené tabuľky a grafy. Po tom, ako sa vyliečila, znova padla na dno, ťahala ju tam nezmyselnosť života, čierna diera, ktorá nezmizla a trvá dodnes; diera náladovej nestability, ktorej rozumie málokto. Brodí sa svojím životom; pozná mená všetkých diagnóz minulosti i súčasnosti, ich kritériá má v malíčku. Čím viac o HPO číta, tým viac HPO pozná a snaží sa okoliu povedať; tri písmenká nedefinujú môj charakter, moju osobnosť. Vo svetlejších chvíľkach badá úsmevy okolia, áno, majú ju radi, áno, vidia v nej ono krásno a dobrotu. Vtedy sa s plným nasadením púšťa do práce, chce ľuďom pomáhať, šíriť lásku, ďakovať za možnosť liečby, ktorú na Slovensku dostane málokto. 

Psychické poruchy nie sú strašiakom.

Činí tak rôznymi spôsobmi; činí tak textami, ktoré búrajú predsudky o psychických poruchách, činí tak obrazmi, ktoré citlivým dušiam pomáhajú pochopiť jej vnútorné pochody mysle. Činí tak svojimi článkami, ktoré vzdelávajú spoločnosť. Odchýlka nie je negatívnou vlastnosťou, hlásajú. Práve naopak, musíme sa s ňou naučiť pracovať a existovať. A tak okrem tvorby organizuje stretnutia, spolupracuje s odborníkmi v tejto oblasti, pripravuje výstavu na tému destigmatizácie a v blízkej budúcnosti i ozetko s názvom „Psychiatria nie je na hlavu“. Aby všetci v našej krajine pochopili, psychické poruchy nie sú strašiakom.

Tento text vznikol pri príležitosti uchádzania sa o grant Talenty Novej Európy.  

P.S. Naozaj som napísala príručku adresovanú Billovi Gatesovi. Následne do nej nazrel môj anglický učiteľ. Trochu sa mu nepáčilo, ako v úvodnom liste presviedčam tohto veľavýznamného človeka o svojej pomyselnej dôležitosti. Okej, naozaj som napísala, že moju príručku si za každých okolností musí prečítať (Veď ako inak niekoho presvedčiť?). Nakoniec ma jeho komentár odradil a Gatesovi som nič neposlala. Nie, nebola som paranoidná, žiadnu odpoveď som neočakávala. Vedela som, že Gates si môj list neprečíta. V živote som sa však naučila mieriť extrémne vysoko. Lebo nikdy nevieš.

Autor foto: Dávid Daniš