Som Klára Kusá, človek s mnohými darmi i nedostatkami ako každý iný jedinec. Áno, mám psychické ťažkosti, ktoré ma v istých oblastiach limitujú, no neurčujú moju hodnotu človeka ako takého.

Na pacientskej konferencii Ať jsme slyšet v Národním ústavu duševního zdraví mi bolo umožnené predniesť príspevok o svojom úsilí o destigmatizáciu na Slovensku. A tak som sa rozhodla prekonať svoju paniku z hovorenia pred publikom. Bolo to náročné rozhodnutie. Niekoľko dní vopred som ochorela, moja príprava nespĺňala úvodné očakávania. Nakoniec sa mi podarilo chorobu poraziť a do cieľa docestovať.

Len aby som na mieste ochorela ešte viac. Tak či onak, zázraky sa dejú a ja som bola schopná vystúpiť a svoj príspevok odprezentovať. Keďže zhŕňa dôležité posolstvo, rada by som sa s ním podelila aj na tomto mieste.

V úvode by som sa rada predstavila, volám sa Klára Kusá. Vo svojej činnosti sa venujem destigmatizácii psychických ťažkostí. Sama totiž už niekoľko rokov bojujem s nestabilnými emóciami, ktoré mnohí označujú aj ako hraničná porucha osobnosti.

Možno viacerých z vás zaujíma, prečo som sa o sebe rozhodla prehovoriť. Nuž, je to dlhý príbeh. Na jeho počiatku stálo neisté dievča, ktoré malo potrebu vyjadriť svoje vnútorné pocity. Postupom času moje blogy na Denníku N naberali na popularite. Zaujali mnohých ľudí bojujúcich s psychickými ťažkosťami, umožnili mi spoznať jedincov s najrôznejšími životnými osudmi.

Po mojom druhom páde na kolená som sa destigmatizácii rozhodla plnohodnotne venovať. Čo ma k tomu viedlo? Nechcela som, aby si aj iní museli zakúsiť podobné utrpenie, túžila som odovzdávať svoje skúsenosti ďalej.

Na Slovensku sú totiž pacienti s psychickými ťažkosťami hlboko stigmatizovaní. Častokrát na potrebnú liečbu čakajú i niekoľko mesiacov. Psychoterapia je na tom ešte horšie, len veľmi málo ľudí si môže dovoliť súkromnú zdravotnú starostlivosť. Tá je nanešťastie v aktuálnom stave zdravotníctva jedinou možnou cestou.

Ja patrím medzi šťastných jedincov. Bola mi umožnená potrebná liečba. No koľko ľudí trpí a zomiera zbytočne?

Práve z týchto dôvodov som vytvorila Fejsbúkovú stránku Psychiatria nie je na hlavu. Jej posolstvo je nasledovné: Nie som moja diagnóza. Som Klára Kusá, človek s mnohými darmi i nedostatkami ako každý iný jedinec. Áno, mám psychické ťažkosti, ktoré ma v istých oblastiach limitujú, no neurčujú moju hodnotu človeka ako takého.

Spočiatku pre mňa bolo menežovanie stránky náročné. Niekoľkokrát som uvažovala o jej zrušení. Táto činnosť sa mi stala koníčkom na plný úväzok, no občas ma vedela veľmi zaťažiť. Netušila som, či stránka dáva ľuďom zmysel, spätnú väzbu som dostávala sporadicky. Nad vodou ma držalo len moje odhodlanie.

Našťastie sa v mojom živote ocitli ľudia, ktorí ma pochopili a rozhodli sa mi pomôcť. A to či už rozposielaním informácií o stránke medzi priateľmi, finančnou podporou či úprimnými slovami podpory a vďaky.

Každá pozitívna odozva ma posúva vpred. Postupne som sa preto rozhodla svoju činnosť rozšíriť o Semikolon projekt, ktorého ústredným symbolom je bodkočiarka. Projekt pochádza zo Spojených štátov, jeho cieľom je prevencia samovrážd u mladistvých. „Nevzdávam sa ani v tých najťažších chvíľach, môj príbeh sa nekončí, napriek náročným okolnostiam kráčam vpred.“  Tento znak som sa rozhodla prevziať a pomaľovať ním tričká či ponožky.

Na záver by som vám chcela odkázať niekoľko povzbudivých slov: Verím, že spoločným úsilím budeme my, ľudia s psychickými ťažkosťami, pochopení a vypočutí. Verím, že jedine takýmto spôsobom dosiahneme zmenu.

Ďakujem za pozornosť.

Tento príspevok bol prednesený na pacientskej konferencii „At jsme slyšet“ v Národním ústavu duševního zdraví v Prahe

Zdroj foto: archív KK