Prechádzam popri panelákoch naokolo, hľadím na farebné svetielka, umelé socialistické ozdoby, nevkusne zdobené stromčeky. Sviatky v plnom prúde.

Z obdobia Vianoc sme vytvorili frašku. Ľudia si berú pôžičky na nakúp darčekov, obchodné centrá praskajú vo švíkoch. Instagram je prelezený stromčekovo-ligotavými selfíčkami, falošné úsmevy na nás číhajú zo všetkých kútov onlajnpriestoru.

A v nás len suché prázdno. A stres a rodinné hádky a neustála snaha o dokonalosť, ktorá je nemožná, no my si to odmietame pripustiť. Činíme sa dvadsaťštyrisedem, len nech je všetko perfektné, len nech sa nestane čosi nepredvídané.

A potajomky čekujeme počet lajkov na Fejsbúku; dokelu, len stodvadsaťpäť prstov hore. Asi sme zlyhali, asi sme mali kúpiť drahší stromček, nahodili sme krivý úsmev. Nedáme ešte jednu fotku?

A v nás len suché prázdno. A už myslíme na koniec roka; ako sa konečne uvoľníme, zabudneme na trapasy uplynulého roka a riadne sa zabavíme. Lejeme do seba drinky, jeden za druhým, odpálime si pečeň; nevadí, kúpime ďalšiu, máme na to. A zrazu nám je dobre.

Zdanlivo.

Vianoce znášam ťažko, no najhorší deň roka je pre mňa Silvester. Je mi ľúto ľudí, ktorí sa nevedia zabaviť bez litrov alkoholu, ktorí potrebujú zabudnúť, aby sa vedeli uvoľniť. Zarmucuje ma, že väčšina z nich tento typ zábavy považuje za úplne normálny, bežný.

Pred piatimi rokmi som sa práve na Silvestra rozhodla ukončiť svoj život. Moje utrpenie bolo neznesiteľné, nevedela som nájsť pomoc, hanbila sa priznať vlastnú bezmocnosť.  

Užila som lieky, poslušne odkráčala do nemocnice. Poslali ma domov. Možno sa im nechcelo pracovať, možno mi nerozumeli. Tak či onak, až po tomto nedorozumení, (ktoré som v tom čase vnímala veľmi bolestivo), som sa rozhodla.

Odmietla som žiť.

Dala som si podmienku, podmienku nereálnu, ktorú som nemohla splniť. Bez jej naplnenia to vzdávam, končím.

Som rodený skeptik, no v ten deň sa udialo čosi nečakané; čosi, čo som si dlhé roky nevedela vysvetliť. Zázrak. Prežila som. Nasledujúci deň som trávila hľadaním všemožných informácií o psychických ťažkostiach. Rešerš uzatváram s jasnou odpoveďou: bipolárna alebo hraničná porucha.    

Dodnes nerozumiem ako som tak rýchlo a jednoznačne našla odpoveď na svoje problémy. No až vtedy som si uvedomila ako veľmi potrebujem odbornú pomoc. Do tejto chvíle som predpokladala, že depresívne stavy sú mojím konštruktom, výmyslom; niečím, za čo nesiem zodpovednosť ja. A nemôžem o tom povedať inému človeku. Lebo zlyhám.

No teraz som mala dôkaz. Vyhľadala som odborníka. Bola som presvedčená, že utrpenie sa skončí v momente, keď sa druhému človeku zverím so svojimi problémami. Hlúposť. Ubehlo niekoľko mesiacov, kým som bola schopná opätovne vstať z postele. O rok neskôr som začala brigádovať. Po roku a pol som nastúpila do školy.   

Nuž, Silvester je tu znova. Na konci kalendárneho roka sa vždy uzavriem do svojej bubliny. Pozerám filmy, rozprávam sa s ľuďmi, ktorí ma chápu a vedia, čím si prechádzam. Takmer vždy to dopadne katastrofálne.

Niekedy sa hnevám, inokedy plačem, nuž a občas premýšľam nad vlastnou smrťou. A potom sú tu sociálne siete plné vždyperfektných fotiek našich známych. Pozeráme na uhladené životy, cítime sa ešte horšie, no napriek tomu sa vraciame späť. FOMO. Začarovaný kruh závislosti.

Tento rok som sa rozhodla prekonať samú seba a na Silvestra urobiť malú performance. Možno sa zľaknem a na poslednú chvíľu zdupkám preč. No ak máme upozorňovať na dôležitosť duševného zdravia, koniec roka je ideálny čas.

Rok 2019 je totiž rokom prevencie, ku ktorej patria aj duševné ochorenia. Presne takto zdôvodnil podporu Linky dôvery predseda vlády. Tak prečo nezačať odbitím dvanástej hodiny?

Autor foto: Dávid Daniš